Prečo by organista nemal používať mikrofón

Autor: František Beer | 15.7.2011 o 12:59 | (upravené 23.7.2014 o 8:39) Karma článku: 12,55 | Prečítané:  4835x

Som organistom 10 rokov a dlhý čas hľadám svoj "ideál" hudby pri liturgii. Medzi ten ideál patrí aj zapojenie sa celého zhromaždenia ľudu do spoločného spevu piesní. V prevažnej väčšine slovenských chrámov ak zhromaždenie spieva, jeho spev nie je vedený organom, ale hlasom organistu spievajúceho do mikrofónu. Tento jeho hlas zreteľne vystupuje do popredia a ozýva sa na nás z každej strany kostola cez reproduktory. Napriek zvukovému bohatstvu, ktoré organ poskytuje, je jeho zvuk v úzadí a obmedzený maximálne na udržanie tóniny.

Ak však nazrieme do histórie organu a organistov na Slovensku,
z Levočskej synody ( 1651 ) sa dozvedáme, že od organistu sa vyžadovala hra pri liturgii, ale aj v čase, ktorý bolo potrebné vyplniť hudbou „...podľa vlastného umenia a variačných schopností organistu“.
Okrem sprievodu chorálov a žalmov sa od organistu vyslovene žiadalo „... z tónov moteta vytvoriť preambulum“ ( čiže vedieť vytvoriť predohru vychádzajúcu z melódie piesne ). Žiadna zmienka o speve.

V predhovore k prvému slovenskému tlačenému kancionálu Canthus Catholici ( 1655 ) jeho autor Benedikt Szolosi s obdivom na adresu Slovanov píše : „nenájdeš národa, ktorý vyrovnal by sa mu v tomto smere. Pri bohoslužbách v kostoloch zhromaždení tak správne spievajú žalmy a piesne, že mohol by si povedať: koľko spevákov, toľko kantorov.“

Kancionál Aleluja ( 1917 ) píše : „Chválitebné je, keď organista vie pekne na organe hrať a piesne odspievať, ale krajšie je, keď sám ľud spieva.“ Takýchto príkladov by sa dalo nájsť oveľa viac.

Z toho vyplýva, že minimálne do prvej polovice 20. storočia organisti počas hrania nespievali, resp. ak áno, tak nie za účelom viesť ľud svojim spevom. Mnohí na to ani nemali hlas a keďže nemohli použiť žiadnu zosilňujúcu pomôcku, ostávalo viesť ľudí správnou hrou na organe, prípade nacvičiť zbor, ktorý by ľudí podporil.

Nástup komunizmu zasadil tvrdú ranu aj chrámovej hudbe – doterajší organisti, zároveň učitelia, sa museli miesta v kostole vzdať. Na ich posty boli dosadení ochotníci, amatéri, huslisti, harmonikári či iní, ktorí mali aspoň niečo spoločné s hudbou – zaslúžia si náš obdiv za svoje činy, ktorými v čase tvrdej totality mnoho riskovali, no napriek tomu sa nebáli a robili čo mohli. Avšak ak sa nato pozrieme odborne, mnohí z nich začínali s organom a chrámovou hudbou doslova „od piky“.

Mali problémy nielen s notami ale aj s rytmom a udržaním tempa. Mnohí noty nepoznali, hrali jednou rukou, či jedným prstom ( ! ), učili sa doslova za pochodu, z jednej omše na druhú. Práve vtedy sa ako vhodná pomoc hodili „dobrovoľníci“ – chlapi, ktorí organistu obstúpili a spievali tak, ako boli naučení predošlým organistom. Takto sa podarilo ľudí pri speve jednotne udržať. Úlohou organistu je však ľudí aj vychovávať a cibriť ich hudobné myslenie a cítenie. A keďže amatéri mali čo robiť sami so sebou, aj táto činnosť upadla do zabudnutia, čo sa odzrkadlilo na tom, že sa do chrámu dostali rôzne maniere – dýchanie v strede slova, nekultivovaný, silový spev, namiesto spevu citlivého, „voľný“, resp. žiadny rytmus.

Pomaly sa z povedomia veriacich vytrácalo chápanie organu ako prostriedku, ktorý vedie ich spev. Nástup rozhlasovej techniky túto skutočnosť len zhoršil – už nebolo vôbec treba dbať na správnu hru na organe, všetko zakryl spev do mikrofónu.

Tento problém pretrváva na Slovensku dodnes – aj vo svojej praxi sa stretávam s tým, že hoci je hra na organe jasná, zreteľná, počuteľná a zrozumiteľná, veriaci čakajú na „nakopnutia“ z reproduktorov a sami nevedia podľa zvuku organu spievať.

Mnohí ľudia ale aj kňazi s odvolaním sa na „tradície“ nútia organistov spievať do mikrofónu, hoci ako som vyššie spomínal, je veľmi pravdepodobné, že ani slovenskí organisti v dávnejšej dobe neviedli ľud svojim spevom. Nechcú počuť, že v nemecky hovoriacich krajinách aj v Škandinávii je toto štandardom už dlhé storočia, a vo veľkej miere aj v Českej Republike.

Mnohí zas tvrdia, že sa tým potláča ľudová zbožnosť, či slovenský spev, alebo že tým ide organista vyslovene proti ľudu. Lenže pravda je podľa mňa presne opačná – tým, že sa veriaci naučia počúvať organ, dokážu spievať oveľa jednotnejšie a nie je nič krajšie, než jednotne spievajúci chrám.

Liturgický spevník I ( 1990 ) schválený Konferenciou biskupov Slovenska o tejto téme píše :„Pri spoločnom speve celého zhromaždenia nie je správne, keď kantor alebo organista prekrikujú svojím spevom hlasy ostatných v snahe viesť či „ťahať“ ho dopredu – nie je to pekné a veriacim sa odoberá pocit, že je to ich spoločný spev.
Praktické problémy vznikajú tiež v amplifikovaných kostoloch, kde kňaz, kantor alebo ďalší liturgickí služobníci majú pred sebou mikrofón: pri speve s ostatnými nemá ich elektricky zosilnený hlas vystupovať do popredia tak, aby rušil povahu spoločného spevu veriacich. Okrem toho mikrofón nepríjemne odhalí intonačné a rytmické odchýlky od spevu ostatných, kým odchýlky jednotlivcov vo vnútri zhromaždenia sa vyrovnávajú do spektrálne bohatého jednohlasu.“

Aj významný slovenský organista Peter Reiffers o používaní mikrofónu v liturgii povedal :
„Mikrofón je síce veľmi potrebný, ale ľahko a často až odpudzujúco zneužívaný pomocník, ktorý zvykne skončiť buď ako rukojemník, alebo zbraň v rukách „dominantných aktérov liturgie“ – celebranta a organistu. Zo spoločného spevu zhromaždenia sa, bohužiaľ, aj pri rozhlasových prenosoch potom stáva bitevné pole v zmysle princípu „buď ja, alebo celebrant ( ja alebo organista ), alebo chápanie jednoty zhromaždených v zmysle „JA ( rozumej organista, či celebrant ) a ĽUD.“ Keď k tomu pripočítame škaredý, či odpustite výraz, až škriekajúci hlas jednotlivých speváckych aktérov exponovaný do okrajových polôh jeho rozsahu...“

 

A na záver pár príkladov, že aj na Slovensku to bez spevu organistu ide :

Prvá nahrávka je z dominikánskeho kostola v Košiciach, kde som bol do roku 2013 organistom. Od roku 2010 som začal hrať touto metódou a už za polroka sa ľudia naučili veľmi dobre spievať sami, bez môjho „nakopnutia“ či inej pomoci okrem hry na organe.
(stačí kliknúť na nižšieuvedený červený link, video sa otvorí v novom okne vášho prehliadača)

http://youtu.be/LGBkfm3KNLk

Ďalší príklad je z koncertu duchovnej hudby v marci 2014, kde síce dolu spieva aj zbor, avšak nikto z nich nebol vopred upozornený na to, že budú spievať sami. Okrem toho som pri doprovode využil rôzne štýly - melódia nezaznie vždy len vo vrchnom hlase, ale aj v base alebo v tenore.

http://youtu.be/K6Spbolo9xc

Tretí príklad pochádza z obce Myslava, je to moja rodná obec, kde však hrám veľmi málo. Avšak raz som si povedal, že to „risknem“ a stalo sa presne to, čo som očakával. Ľudia zabudli na svoje zlozvyky a šli tak, ako im ich hudobné cítenie našepkávalo – sami a s organom. Odvtedy tu už hrám týmto štýlom ďalej:

http://youtu.be/X3Cvkf0zCPE

Tieto „nové“ spôsoby nepropagujem samoúčelne – aj chrámovú hudbu treba posúvať ďalej a neuspokojiť sa so situáciou, v ktorej sme. Všetko robíme na chválu Bohu a určite sa zhodneme, že Bohu patrí to najlepšie, čo ľudia dokážu. A ak to robia s radosťou, ochotou a z presvedčenia, cení sa to ešte viac.

 

Použitá literatúra :

Ferdinand Klinda – Organ v kultúre dvoch tisícročí, Hudobné centrum Bratislava, 2000

Slovenská liturgická komisia – Liturgický spevník I a jeho uvedenie do praxe, Bratislava 1999

Zborník z muzikologickej konferencie 70. výročie vydania Jednotného katolíckeho spevníka, Dolná Krupá 2007, zostavila Sylvia Urdová

Aleluja, Kancionál ( 1917 ), zostavil Štefan Janovcsik

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Peter Sagan: Superstar made in Slovakia

Začínal na sestrinom bicykli, dnes zarába šesť miliónov ročne.

SVET

Minúta po minúte: Choďte a voľte, vyzval nemecký prezident

Schulz už odovzdal hlas, Merkelová pôjde k urnám poobede.


Už ste čítali?