Zvuk organa verzus spev ľudu

Autor: František Beer | 24.2.2013 o 15:28 | (upravené 24.2.2013 o 15:48) Karma článku: 9,28 | Prečítané:  1997x

Organ ako kráľ nástrojov je vďaka svojej širokej zvukovej palete ideálnym prostriedkom na vedenie spevu ľudí. Iba šikovnosť a skúsenosti organistu rozhodnú, či doprovod organa bude bojazlivý ako utiahnutý strachopud, či z neho bude prehlušujúci generál, ktorý neberie na nikoho ohľad, alebo či zvuk organa bude primeraným a vyváženým spoločníkom spievajúcemu ľudu.

Hneď na začiatku sa môže začať polemika o tom, čo je tiché, hlasné a čo primerané, veď každý človek má rozličnú hranicu citlivosti a vnímania. Avšak organ je umeleckým dielom postaveným do každého kostola na mieru. Je teda veľmi pravdepodobné, že jeho staviteľ nastavil parametre píšťal a zvukov tak, že je možné celú jeho škálu využívať bez obáv. Všetko je len potrebné vedieť prispôsobiť počtu ľudí, ktorých spev práve doprevádzame.

V slovenských kostoloch je ešte aj dnes rozšírené doprevádzať ľud neprimerane potichu. Tento jav má svoj pôvod na prelome 19. a 20. storočia. V tomto období sa v katolíckych kostoloch po celej Európe produkovala nevhodná alebo gýčová hudba - operné árie, menuety, svetské skladby (viac informácii v článku Preč s nekvalitnou, lacnou a gýčovou "liturgickou" hudbou). Reakciou pápeža Pia X. bolo vydanie encykliky Motu proprio (1903), ktorá hlásala návrat k tradičným formám - gregoriánskemu chorálu a chrámovej piesni. Aby sa zamedzilo produkovaniu svetskej hudby v chrámoch, organu bola pridelená len málo významná sprievodná funkcia.

Vedenie spevu ľudu prevzali najmä chrámové zbory a spevokoly, ktoré pred nástupom komunistického režimu aj u nás pôsobili v takmer každom kostole. Občas sa pridali hráči na dychové nástroje a bolo samozrejmosťou, že spevy zhromaždenia podporovali aj oni. Organ preto nemusel byť "vedúcim" nástrojom - stačilo, ak udržiaval tóninu.

Po nástupe komunistickej diktatúry bolo mnoho organistov nútených vzdať sa svojich postov a zbory ukončiť svoju činnosť.

Miesta organistov zaujali odvážni dobrovoľníci, ktorí sa kvôli sťaženým podmienkam nemohli dostatočne pripravovať na svoju službu. Mnoho starších ľudí si dodnes spomína na organistov, ktorí v tom čase začínali bez akejkoľvek prípravy a znalostí hry na organe - hrali jedným, dvoma prstami a učili sa "za pochodu" - z omše na omšu.
Je logické, že hlasitosť ich doprovodu bola minimálna, a namiesto toho sa k nim postavilo zopár chlapov so silnými hlasmi, ktorí svojim spevom "zachraňovali" situáciu - viedli organistu a aj ľud.

Bohužiaľ dodnes mnohí organisti nahrádzajú nevýrazný organový sprievod svojim výrazným spevom (najčastejšie do mikrofónu), čím chcú viesť ľud. Avšak neuvedomujú si, že ich hlas nemá taký zvukový objem, ktorý by dokázal spievajúcu masu podchytiť a vo väčšine prípadov (kvôli sileniu a intonačným neistotám) ľudí od spevu skôr odrádza než povzbudzuje (tejto téme som sa venoval v článku Prečo by organista nemal používať mikrofón).

Chorály, piesne  a spev ľudu ako ho poznáme v dnešnej podobe majú svôj pôvod v nemecky hovoriacich krajinách. Spočiatku tam ľud spieval piesne len s doprovodom speváckeho zboru - úlohou organistu bolo hrať predohry, medzihry a variácie. No už okolo roku 1600 boli zaznamenané prvé pokusy doprevádzať spev ľudu aj zvukom organa.

(len pre porovnanie - spev ľudu napríklad v Taliansku sa začal rozvíjať až po druhom vatikánskom koncile - 1965).
Na Slovensku vyšiel prvý tlačený evanjelický spevník v roku 1636 (Cithara Sanctorum) a vzápätí nasledoval katolícky spevník Cantus Catholici v roku 1655.
Bohatá spevníková história u nás a mnohé spoločné melódie dokazujú, že sa vplyv nemecky hovoriacich krajov dostal až na naše územie a trval neprerušene do roku 1948.

V predslove k nemeckému katolíckemu spevníku (Gotteslob) o sile doprovodu spevu stojí, že "požadovaná je jasná, výdatná registrácia s plénovým zvukom." Pléno je odborné označenie pre súbor hlavných registrov organa, ktoré tvoria jeho typický lesk a majestátnosť.

V predhovore k slovenskému Liturgickému spevníku I je o registrácii uvedené : „Spoločný spev väčšieho množstva zhromaždených vyžaduje pevný, zreteľný a dostatočne hlasitý organový zvuk. Najvhodnejšie sú na to principály s pomocnou úlohou fláut. V silnejšej registrácii dobre pôsobí aj doplnenie o niektorý jazyk v osemstopovej polohe. Zvuk však nesmie prenikavo prehlušiť spev..."

Tu sa dostávame k ďalšiemu problému :

Ako zvoliť vhodný doprovod na to, aby bol organ vedúcim a zjednocujúcim prvkom, no zároveň ho neprehlušoval?

Jedným z riešení je neposudzovať jeho intenzitu z miesta organistu, ale vypočuť si, ako nástroj znie dolu, v lodi kostola. Pri speve človeku rezonujú časti lebky, ktoré pôsobia ako prirodzený zosilňovač hlasu a ostatné zvuky ustupujú do úzadia. Na omši však laviciach nespieva človek len sám, spievajú aj ďalší vedľa neho, pred nim, za nim, vpravo i vľavo. Je teda jasné, že organový zvuk musí byť dostatočne silný na to, aby udržal zhromaždenie jednotným.

V prípade, že organ nie je dostatočne silný, skúsenosti ukazujú, že ľud začne byť intonačne a rytmicky neistý, pieseň sa začne kúskovať.

Silnejší zvuk organa naopak pôsobí ako motivácia, ktorá dokáže ľudí vyburcovať k ešte hlasnejšiemu spevu. Ak je však intenzívny zvuk dlhšiu dobu nemenný, demotivovaný ľud prestáva spievať, pretože „boj" s organom prehráva.

Preto na najväčšiu časť spevov omše postačuje zvuk strednej intenzity. Avšak je pekné a pôsobí veľmi majestátne, ak sú niektoré časti (oslavný hymnus-Glória, oslava trojsvätého-Sanctus, či spev pred evanjeliom) zvýraznené patrične majestátnym organovým zvukom.

Zmeniť registráciu je možné aj počas piesne - tá ak má viac strof, priam sa ponúka každú strofu odlíšiť. Pri piesní s troma strofami sa dá napríklad zahrať prvá na stredne silnom zvuku, druhá na slabšom a tretiu možno vygradovať a tým podčiarknuť aj jej textový obsah.

Každá myšlienka má svojich zástancov aj odporcov.

Podľa mojich skúseností vníma najmä mladšia generácia pozitívne, ak organ vystupuje viac do popredia. Je to logické, pretože ak hrá organ potichu, cítia sa pri speve trápne a hanbia sa. Silnejší zvuk zakryje intonačné nedostatky aj ich obavu, že kvôli spevu sú stredobodom pozornosti.

O tom, že to naozaj funguje sa môžete presvedčiť zo záznamu jednej mládežníckej omše z Košíc. Na úvod zaznela známa mariánska pieseň Anjelským pozdravením zvon sa ozýva. Keďže sa spievalo viac strof a v laviciach nie sú spevníky, predspevovala schóla siedmych bohoslovcov strofy a celý kostol opakoval refrén na spôsob „responzória". Dolu sedelo asi 150 mladých a zapájali sa veľmi pekne:

Samozrejme vždy sa nájdu aj odporcovia a podľa mojich skúseností sa najviac na „hlučný" organ sťažujú tí, ktorí sa do spevu nezapájajú. Ich námietka je opodstatnená, avšak dá sa vyriešiť len tým, že sa do spevu zapoja. Akonáhle začnú spievať, kvôli rezonujúcej lebke organ zrazu prestane byť hlučný.

Občas sa ponosujú aj ľudia sediaci blízko organových píšťal - ich námietka sa však dá jednoducho vyriešiť tým, že zaujmú v kostole iné miesto. Pri píšťalách zvuk vzniká a preto je tam silnejší, než v lodi kostola alebo pod chórom.

Dôvod negatívne prijať primeranú registráciu môžu mať aj niektorí kňazi - zvyčajne sú v presbytériu pri oltári osamotení, takže zvuk na nich vplýva ináč než na ľudí, ktorých je v laviciach viac. Mnohí sa bohužiaľ takmer nezapájajú do spevu zhromaždenia (tam platí zásada o rezonancii lebky počas spevu).

Že stupňovanie organového zvuku dokáže ľudí vyburcovať k silnejšiemu spevu potvrdzuje aj druhá polovica tretej strofy tejto ukážky (JKS 50 - Dobrý Pastier sa narodil):

Organová registrácia je veľkým umením a ešte náročnejšie je vybrať správne registre k počtu spievajúcich. Je to takisto veľmi dôležitá úloha - aj použitím a striedaním vhodných registrov dokáže organista dodať liturgii úplne iný ráz, pieseň podať veriacim v oveľa zaujímavejšej podobe a z ich spevu vyťažiť maximum.

Dobrý vkus a objavenie správnej miery vo výbere registrov potrebuje dlhý čas a veľa skúseností. Aj ja sám som to už neraz prehnal, no je to jedna z ciest za získavaním skúseností a poznania.

Všetkým organistom prajem, aby sa nebáli hľadať nové riešenia a aby zvuk svojho nástroja poznali aj z pohľadu ľudí v laviciach. Spievajúcemu ľudu prajem, aby ich v speve doprevádzal organista, ktorý im svojim umením pozdvihne ich myseľ k Nebu.

 

Použitá literatúra:

Ferdinand Klinda - Organ v kultúre dvoch tisícročí, Hudobné centrum Bratislava, 2000

Slovenská liturgická komisia - Liturgický spevník I a jeho uvedenie do praxe, Bratislava 1999

Gotteslob, 10. vydanie, Padeborn, 2004

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?