Prečo by organista nemal používať mikrofón

Autor: František Beer | 15.7.2011 o 12:59 | (upravené 23.7.2014 o 8:39) Karma článku: 12,55 | Prečítané:  4352x

Som organistom 10 rokov a dlhý čas hľadám svoj "ideál" hudby pri liturgii. Medzi ten ideál patrí aj zapojenie sa celého zhromaždenia ľudu do spoločného spevu piesní. V prevažnej väčšine slovenských chrámov ak zhromaždenie spieva, jeho spev nie je vedený organom, ale hlasom organistu spievajúceho do mikrofónu. Tento jeho hlas zreteľne vystupuje do popredia a ozýva sa na nás z každej strany kostola cez reproduktory. Napriek zvukovému bohatstvu, ktoré organ poskytuje, je jeho zvuk v úzadí a obmedzený maximálne na udržanie tóniny.

Ak však nazrieme do histórie organu a organistov na Slovensku,
z Levočskej synody ( 1651 ) sa dozvedáme, že od organistu sa vyžadovala hra pri liturgii, ale aj v čase, ktorý bolo potrebné vyplniť hudbou „...podľa vlastného umenia a variačných schopností organistu“.
Okrem sprievodu chorálov a žalmov sa od organistu vyslovene žiadalo „... z tónov moteta vytvoriť preambulum“ ( čiže vedieť vytvoriť predohru vychádzajúcu z melódie piesne ). Žiadna zmienka o speve.

V predhovore k prvému slovenskému tlačenému kancionálu Canthus Catholici ( 1655 ) jeho autor Benedikt Szolosi s obdivom na adresu Slovanov píše : „nenájdeš národa, ktorý vyrovnal by sa mu v tomto smere. Pri bohoslužbách v kostoloch zhromaždení tak správne spievajú žalmy a piesne, že mohol by si povedať: koľko spevákov, toľko kantorov.“

Kancionál Aleluja ( 1917 ) píše : „Chválitebné je, keď organista vie pekne na organe hrať a piesne odspievať, ale krajšie je, keď sám ľud spieva.“ Takýchto príkladov by sa dalo nájsť oveľa viac.

Z toho vyplýva, že minimálne do prvej polovice 20. storočia organisti počas hrania nespievali, resp. ak áno, tak nie za účelom viesť ľud svojim spevom. Mnohí na to ani nemali hlas a keďže nemohli použiť žiadnu zosilňujúcu pomôcku, ostávalo viesť ľudí správnou hrou na organe, prípade nacvičiť zbor, ktorý by ľudí podporil.

Nástup komunizmu zasadil tvrdú ranu aj chrámovej hudbe – doterajší organisti, zároveň učitelia, sa museli miesta v kostole vzdať. Na ich posty boli dosadení ochotníci, amatéri, huslisti, harmonikári či iní, ktorí mali aspoň niečo spoločné s hudbou – zaslúžia si náš obdiv za svoje činy, ktorými v čase tvrdej totality mnoho riskovali, no napriek tomu sa nebáli a robili čo mohli. Avšak ak sa nato pozrieme odborne, mnohí z nich začínali s organom a chrámovou hudbou doslova „od piky“.

Mali problémy nielen s notami ale aj s rytmom a udržaním tempa. Mnohí noty nepoznali, hrali jednou rukou, či jedným prstom ( ! ), učili sa doslova za pochodu, z jednej omše na druhú. Práve vtedy sa ako vhodná pomoc hodili „dobrovoľníci“ – chlapi, ktorí organistu obstúpili a spievali tak, ako boli naučení predošlým organistom. Takto sa podarilo ľudí pri speve jednotne udržať. Úlohou organistu je však ľudí aj vychovávať a cibriť ich hudobné myslenie a cítenie. A keďže amatéri mali čo robiť sami so sebou, aj táto činnosť upadla do zabudnutia, čo sa odzrkadlilo na tom, že sa do chrámu dostali rôzne maniere – dýchanie v strede slova, nekultivovaný, silový spev, namiesto spevu citlivého, „voľný“, resp. žiadny rytmus.

Pomaly sa z povedomia veriacich vytrácalo chápanie organu ako prostriedku, ktorý vedie ich spev. Nástup rozhlasovej techniky túto skutočnosť len zhoršil – už nebolo vôbec treba dbať na správnu hru na organe, všetko zakryl spev do mikrofónu.

Tento problém pretrváva na Slovensku dodnes – aj vo svojej praxi sa stretávam s tým, že hoci je hra na organe jasná, zreteľná, počuteľná a zrozumiteľná, veriaci čakajú na „nakopnutia“ z reproduktorov a sami nevedia podľa zvuku organu spievať.

Mnohí ľudia ale aj kňazi s odvolaním sa na „tradície“ nútia organistov spievať do mikrofónu, hoci ako som vyššie spomínal, je veľmi pravdepodobné, že ani slovenskí organisti v dávnejšej dobe neviedli ľud svojim spevom. Nechcú počuť, že v nemecky hovoriacich krajinách aj v Škandinávii je toto štandardom už dlhé storočia, a vo veľkej miere aj v Českej Republike.

Mnohí zas tvrdia, že sa tým potláča ľudová zbožnosť, či slovenský spev, alebo že tým ide organista vyslovene proti ľudu. Lenže pravda je podľa mňa presne opačná – tým, že sa veriaci naučia počúvať organ, dokážu spievať oveľa jednotnejšie a nie je nič krajšie, než jednotne spievajúci chrám.

Liturgický spevník I ( 1990 ) schválený Konferenciou biskupov Slovenska o tejto téme píše :„Pri spoločnom speve celého zhromaždenia nie je správne, keď kantor alebo organista prekrikujú svojím spevom hlasy ostatných v snahe viesť či „ťahať“ ho dopredu – nie je to pekné a veriacim sa odoberá pocit, že je to ich spoločný spev.
Praktické problémy vznikajú tiež v amplifikovaných kostoloch, kde kňaz, kantor alebo ďalší liturgickí služobníci majú pred sebou mikrofón: pri speve s ostatnými nemá ich elektricky zosilnený hlas vystupovať do popredia tak, aby rušil povahu spoločného spevu veriacich. Okrem toho mikrofón nepríjemne odhalí intonačné a rytmické odchýlky od spevu ostatných, kým odchýlky jednotlivcov vo vnútri zhromaždenia sa vyrovnávajú do spektrálne bohatého jednohlasu.“

Aj významný slovenský organista Peter Reiffers o používaní mikrofónu v liturgii povedal :
„Mikrofón je síce veľmi potrebný, ale ľahko a často až odpudzujúco zneužívaný pomocník, ktorý zvykne skončiť buď ako rukojemník, alebo zbraň v rukách „dominantných aktérov liturgie“ – celebranta a organistu. Zo spoločného spevu zhromaždenia sa, bohužiaľ, aj pri rozhlasových prenosoch potom stáva bitevné pole v zmysle princípu „buď ja, alebo celebrant ( ja alebo organista ), alebo chápanie jednoty zhromaždených v zmysle „JA ( rozumej organista, či celebrant ) a ĽUD.“ Keď k tomu pripočítame škaredý, či odpustite výraz, až škriekajúci hlas jednotlivých speváckych aktérov exponovaný do okrajových polôh jeho rozsahu...“

 

A na záver pár príkladov, že aj na Slovensku to bez spevu organistu ide :

Prvá nahrávka je z dominikánskeho kostola v Košiciach, kde som bol do roku 2013 organistom. Od roku 2010 som začal hrať touto metódou a už za polroka sa ľudia naučili veľmi dobre spievať sami, bez môjho „nakopnutia“ či inej pomoci okrem hry na organe.
(stačí kliknúť na nižšieuvedený červený link, video sa otvorí v novom okne vášho prehliadača)

http://youtu.be/LGBkfm3KNLk

Ďalší príklad je z koncertu duchovnej hudby v marci 2014, kde síce dolu spieva aj zbor, avšak nikto z nich nebol vopred upozornený na to, že budú spievať sami. Okrem toho som pri doprovode využil rôzne štýly - melódia nezaznie vždy len vo vrchnom hlase, ale aj v base alebo v tenore.

http://youtu.be/K6Spbolo9xc

Tretí príklad pochádza z obce Myslava, je to moja rodná obec, kde však hrám veľmi málo. Avšak raz som si povedal, že to „risknem“ a stalo sa presne to, čo som očakával. Ľudia zabudli na svoje zlozvyky a šli tak, ako im ich hudobné cítenie našepkávalo – sami a s organom. Odvtedy tu už hrám týmto štýlom ďalej:

http://youtu.be/X3Cvkf0zCPE

Tieto „nové“ spôsoby nepropagujem samoúčelne – aj chrámovú hudbu treba posúvať ďalej a neuspokojiť sa so situáciou, v ktorej sme. Všetko robíme na chválu Bohu a určite sa zhodneme, že Bohu patrí to najlepšie, čo ľudia dokážu. A ak to robia s radosťou, ochotou a z presvedčenia, cení sa to ešte viac.

 

Použitá literatúra :

Ferdinand Klinda – Organ v kultúre dvoch tisícročí, Hudobné centrum Bratislava, 2000

Slovenská liturgická komisia – Liturgický spevník I a jeho uvedenie do praxe, Bratislava 1999

Zborník z muzikologickej konferencie 70. výročie vydania Jednotného katolíckeho spevníka, Dolná Krupá 2007, zostavila Sylvia Urdová

Aleluja, Kancionál ( 1917 ), zostavil Štefan Janovcsik

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?